Priateľstvá

29. září 2010 v 16:02 | April^^ |  Píšem dažďovými kvapkami...
Už sa stmieva. Kráčam po chodníku s rukami vo vreckách, pod nohami mi šuští lístie a pouličné lampy mi oslepujú oči. Okolo mňa prechádzajú ľudia nevšímajúc si moju smutnú tvár. Dospelí sú stále zahĺbení do vlastných problémov, tak na čo by sa trápili s tými mojimi? Nie, nikto si nevšimne to obyčajné nešťastné dievča...
Kráčala som celkom sama, len s mojimi myšlienkami a premýšľala: "Čo som urobila zle?"
Bola som vedľa teba, ale ty si si ma nevšímal. Hľadel si na mňa ako na niekoho cudzieho, nestála som ti ani za jedno hlúpe slovo. A zrejme si netušil, čo mi tým spôsobuješ.
Mala som chuť kričať a revať. Mala som chuť tebou zatriasť... triasť tebou až kým by si sa nespamätal, alebo mi nedal odpoveď.
Ale najhoršie zo všetkého... mala som aj chuť ťa objať a povedať ti: "Buď mojím priateľom"
Ale ty si sa zmenil. Ty, vždy rozumný, skromný a vtipný. Ty, ktorý si bol ku mne taký milý a citlivý... si sa zmenil v úplný opak. Zmenil si sa v niekoho, koho nepoznám a koho ani spoznať nechcem.
A jediné čo teraz môžem chcieť, je zabudnúť. Na teba, naše rozhovory, naše zážitky.
Pretože tieto zrady vždy bolia najdlhšie.
Zastala som na okraji chodníka a čakala, kým bude cesta voľná. Jedno auto, dve...
Potom som prešla na druhú stranu a dlaňou sa dotkla chladného múrika. Pomaly som prechádzala k čiernej bránke a chytila som sa kľučky.
Tak takto je to so všetkými priateľmi? Zmenia sa a nechajú nás stáť niekde vzadu, úplne samých? Mali by sme sa vôbec takto viazať na ľudí aj keď vieme, že nás raz aj tak opustia? Prečo sa už konečne nepoučím?
Narazila som na prekážku. Zamknuté. Vytiala som ruky z vreciek a siahla som do tašky. Niekde na dne zaštrngotali kľúce. Odomkla som si a bránka sa s vrzgotom otvorila.
Nie, nechcem zabudnúť. Chcem si ťa pamätať. Ale nie takého, aký si bol dnes... a aký si bol aj minulý týždeň. Chcem si ťa pamätať takého, aký si bol keď som ťa spoznala. Chcem si pamätať tvoje oči, tvoj úsmev, tvoj smiech. Tie spomienky zostanú nedotknuté. Ale viem, že musím ísť ďalej.
Zatvorila som a pomalým krokom som sa vybrala po chodníku domov.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sofi Sofi | E-mail | Web | 29. září 2010 v 17:04 | Reagovat

A ja mám pár priateľov u ktorých váham.

2 Áťa Áťa | Web | 30. září 2010 v 18:51 | Reagovat

Jop, pochopilas to správně... já tam chodim ráda, jen tenhle předmět mě vážně štve :D ;)
Doufám, že takhle to se všemi přáteli nebude, i když... taky pochybuju, že zůstanou stejnými, jako dnes.

3 Charlie Charlie | Web | 30. září 2010 v 21:24 | Reagovat

Nebol to pravý priateľ. Pravý priateľ ťa nikdy nenechá kráčať vzadu, samú.

4 yaminah yaminah | Web | 1. října 2010 v 13:30 | Reagovat

presne toto sa mi momentalne deje aj s mojim zivotom ... a je to horsie nez zle

5 Sciurine Sciurine | 1. října 2010 v 19:59 | Reagovat

Ja, bezcitný knihomoľ ti nemôžem podať nijaké utešujúce slová. Myslím, že sa budeš musieť cez to preniesť sama, aj keď nejaké to slovko by možno pomohlo.. ja neviem. Tu som v hlbokej neistote, niekde na dne močiaru a nad mojou hlavou tuny mľaskavého bahna, čosi, čo nad mojou hlavou visí ako stále nebezpečenstvo.
Lenže tu nejde o mňa. Tu ide o teba.. mhmpf, myslím že  takýchto prípadoch by človek ako ja mal mlčať. Tak pomlčím.

6 anie* anie* | Web | 1. října 2010 v 20:35 | Reagovat

Neviem čo napísať aby som ťa utešila pretože v tvojej situácii utešenia nepomôžu. Musíš sa s tím jednoducho vyrovnať [ aj keď to určite bude ťažké ] že ten človek ktorého si poznala sa už nikdy nevráti. Už to nie je ten koho si poznala. Viem že tie slová bolia . . .

7 Effy Effy | Web | 3. října 2010 v 12:24 | Reagovat

Neviem ako by som ti pomohla. Myslím že ked človek stratí priateľa, nie je žiadne slovo na utešenie. Ale ak to bol dobrý priateľ, tak by nič také nespravil. Tým však nechcem povedať že bol zlým.. to vieš ty oveľa lepšie.

8 Jojo Jojo | Web | 3. října 2010 v 19:56 | Reagovat

Smutný článek. Pravdivý. Lidi se mění. někdy k lepšímu.. ale snad ještě častěji k horšímu. Vím jak ti je. Taky jsme ztratila kamarádku, změnila se skoro k nepoznání. Nikdy na ní nezapomenu. Když si pouštím písničky, které jsme spolu zpívávali, když jdu okolo ulice, kde je její dům, vhrknou mi vždy slzy do očí. Už se nevrátí. Ne do toho mého světa. Je s jinými lidmi.. A nejsmutnější na tom je, že já na ní furt vzpomínám a ona si na mě určitě ani jednou nevzpomene. :(

9 andie andie | Web | 3. října 2010 v 21:17 | Reagovat

Ach priateľstvá sú niekedy veľmi zložité. Tie moje sa snažím robiť nezložité ale občas to nejde. PRáve teraz. Práve teraz rozmýýšľam čo chce, čo chcem, čo chceme :D. Och obže som smiešna.Dúfam, že onis a nezmenia nikdy. Na svoje staré priateľstvá sa nezabúda. Ja nezabúdam. Občas je to smutné ale nechcem zabudnúť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama