I'm alive
9. října 2010 v 22:41 | April^^ | Melódie životaKomentáře
Veľmi sa mi páči ten záver článku. Myslím, že každý súrodenecký vzťaho dojde do takej fázy. KEď už je po tých nezhodách ktoré ste mali v petnástich rokoch. Môj brat má 15 rokov a je to kažý dene nejaká menšia hádka, lebo ním tireska puberta a je drzý, neskutočne. Ale aj ja sa s ním raz chcem dostať do fázy že bdueme taký brat a sestra čo budú ako dobrý kamaráti. A inak ja som mala tiež take obdobie ked som nedávala nai šancu na to aby som mala pekný deň ale zistila som, že záleží len na mne aký budem mať deň. Stačí ke´d ma rozveselí a vyčarí mi úsmev na tvári maličkosť ako, že sa na mňa usmial pekný predavač
.. proste maličkosti robia svet krajším. A maličkosti sa nájdu vždy.
Tiež neznášam ked pekne spím a zrazu mi zazvoní budík! Je to strašný pocit ale ja zas nemám až tak ten spánok rada (mám ho rada ale nie najradšej
). Ja si každé ráno hovorím že to bude hrozný deň, nikdy si nepoviem že bude dobrý. Jednoducho sa mi to nedá povedať že bude dobrý... Hmm.. ani nevieš ako ti závidím že máš otca ktorý ťa tak podporuje :) mne také niečo nikdy nepovie. Som rada že miluješ svoj život
to je totiž veľmi dôležité!
nijee pesimizmus nijee
kazdopadne aj ja mavam taketo obdobia a aj ked sa snazim mysliet optimisticky tak sa mi rano nechce vstavat a v skoel mam pocite ze som tam za trest :) ale urcite to prejde, toto obdobie, to urcte aj sama poznas :)
Ja som optimistka. Do školy vždy prídem veselá a dobre naladená.
Tú pesničku milujem. A tak dávno som ju nepočula! Vďaka za pripomenutie.
A možno to je len o psychike, ale myslím, že niekedy len to nestačí.
U mňa je to s tým ránom podobné.. v piatok som sa konečne nakopla a povedala si že deň bude dobrý. A hopla - v otravnom Auparku s triedou som spoznala jedno dievča z inej triedy. Takže som si celkom príjemne s niekym porozprávala. Je to príjemné po dlhom mlčaní.
Aj ja sa chcem usmievať.. ale niekedy mi to nejde. Nechcem byť jedna z tých ktorá sa smeje na blbých vtipoch. V duchu som sa už vyrovnala so všetkým - vedomie že som normálna mi prináša pocit že človek je po svojom aj keď je sám. Priučila som sa irónii.
A keď je reč o psychike - keď je človek v skupine, smeje sa na tom na čom by sa on sám ako jedna osoba nikdy nesmial. Tak je to aspoň u mňa.
Niekedy mi tá psychika už lezie na nervy, že stačí si len niečo veľmi priať a máš možnosť že sa to splní a naopak. V takýchto chvíľach pokrčím ramenami a mám chuť vykričať do sveta: "Je mi to jedno!"
P.S.: Som rada že si sa "pozbierala". Že miluješ svoj život, čo je krásne.
Započúvala som sa do pesničky - dobrá.
Zazrela som nový desing - čo by bolo veľmi ťažké nezazrieť, no na tvojom blogu som komentovala dávno - pekný.. hmmm.. kvôli tej farbe mám chuť na kávu, aj keď je už neskoro. ![]()
Super song. I klip mě zaujal. (Nejdřív sem si říkala, že si přečtu článek a na pozadí si pustím písničku, ale koukla jsem na klip a pak si to k článku pustila znovu:))
Jinak já řeším problém opačný - jak spát co nejméně. Sice spánek miluju, ale potřebuju víc času z těch 24 hodin