Píšem dažďovými kvapkami...

Priateľstvá

29. září 2010 v 16:02 | April^^
Už sa stmieva. Kráčam po chodníku s rukami vo vreckách, pod nohami mi šuští lístie a pouličné lampy mi oslepujú oči. Okolo mňa prechádzajú ľudia nevšímajúc si moju smutnú tvár. Dospelí sú stále zahĺbení do vlastných problémov, tak na čo by sa trápili s tými mojimi? Nie, nikto si nevšimne to obyčajné nešťastné dievča...
Kráčala som celkom sama, len s mojimi myšlienkami a premýšľala: "Čo som urobila zle?"
Bola som vedľa teba, ale ty si si ma nevšímal. Hľadel si na mňa ako na niekoho cudzieho, nestála som ti ani za jedno hlúpe slovo. A zrejme si netušil, čo mi tým spôsobuješ.
Mala som chuť kričať a revať. Mala som chuť tebou zatriasť... triasť tebou až kým by si sa nespamätal, alebo mi nedal odpoveď.
Ale najhoršie zo všetkého... mala som aj chuť ťa objať a povedať ti: "Buď mojím priateľom"
Ale ty si sa zmenil. Ty, vždy rozumný, skromný a vtipný. Ty, ktorý si bol ku mne taký milý a citlivý... si sa zmenil v úplný opak. Zmenil si sa v niekoho, koho nepoznám a koho ani spoznať nechcem.
A jediné čo teraz môžem chcieť, je zabudnúť. Na teba, naše rozhovory, naše zážitky.
Pretože tieto zrady vždy bolia najdlhšie.
Zastala som na okraji chodníka a čakala, kým bude cesta voľná. Jedno auto, dve...
Potom som prešla na druhú stranu a dlaňou sa dotkla chladného múrika. Pomaly som prechádzala k čiernej bránke a chytila som sa kľučky.
Tak takto je to so všetkými priateľmi? Zmenia sa a nechajú nás stáť niekde vzadu, úplne samých? Mali by sme sa vôbec takto viazať na ľudí aj keď vieme, že nás raz aj tak opustia? Prečo sa už konečne nepoučím?
Narazila som na prekážku. Zamknuté. Vytiala som ruky z vreciek a siahla som do tašky. Niekde na dne zaštrngotali kľúce. Odomkla som si a bránka sa s vrzgotom otvorila.
Nie, nechcem zabudnúť. Chcem si ťa pamätať. Ale nie takého, aký si bol dnes... a aký si bol aj minulý týždeň. Chcem si ťa pamätať takého, aký si bol keď som ťa spoznala. Chcem si pamätať tvoje oči, tvoj úsmev, tvoj smiech. Tie spomienky zostanú nedotknuté. Ale viem, že musím ísť ďalej.
Zatvorila som a pomalým krokom som sa vybrala po chodníku domov.

Everything you can imagine, is real

15. září 2010 v 20:05 | April^^
*Všetko čo si dokážete predstaviť, je skutočné.*

Sny sú niečo úžasné a výnimočné. Vidíme v nich to, po čom túžime... to, čo by sme chceli dosiahnuť... to, aký by sme chceli byť... Vidíme v nich len to, čo chceme- len to dobré. Je to miesto, kde neexistuje zlo, pretvárka, zrada, krutosť či povrchnosť. Je to miesto, kde sa môže aj na pohľad nesplniteľná vec stať skutočnosťou.

Práve sny nás nútia veriť v to, že dokážeme aj nemožné.

Niekto mi raz povedal, že naše najväčšie a najtajnejšie sny máme od Boha. A tiež to, že by nám nedal na plecia viac, ako by sme sami nezvládli. Neviem ako vy, ale ja tomu verím. Verím v to, že moje sny sa splnia. A verím aj v to, že budem v živote šťastná.
Snívam o tom, že sa dostanem na dobrú školu, že si nájdem dobrých priateľov, že sa nájde niekto kto ma bude milovať, o tom že budem mať nádhernú svadbu, o tom že budem mať dve deti- dvojičky (hah!), o tom že budem robiť to čo ma baví (písať)... je toho veľa.
Niekedy sa to môže zdať naivné. Napríklad to písanie. Áno, baví ma to. Ale to isté baví stovky lepších a talentovanejších ľúdí- tak prečo by som sa o to mala vôbec pokúšať?
No keď snívam, všetko zrazu vypadá tak realisticky. Tá predstava sa mi tak zapáči, že ma v písaní poháňa stále ďalej a ďalej. A môžno sa kvôli snívaniu raz dostanem na úroveň tých talentovanejších...

Ale je pravda, že len v snoch sa žiť nedá. Ak chceme aby sa naše sny stali skutočnosťou, musíme preto niečo urobiť. Ak chceme ísť na vysokú školu, musíme sa učiť. Ak chceme cestovať do zahraničia, musíme sa učiť cudzie jazyky. Ak máme nejaký talent, treba ho rozvíjať. Nič nie je zadarmo.
Veď ako raz povedal Rudyard Kipling: Chceš realizovať svoje sny? Zobuď sa!

Stratená zelená

20. srpna 2010 v 11:53 | April^^
Au. Prvá báseň. A taká zlá, amatérska a nepodarená. No nič.

Svet je plný farieb
temnoty a snov
No náš svet začínal
aj končil zelenou.

Malo to byť večné
v zelenom spojení
Navždy a všade
v pohľadoch zmätených.

Vyslovené slová
však svet zmenili
A domčeky z karát
ľahko popadali.

Z očí do očí
sa rozlieva farebná
Späť sa už nevráti
stratená zelená.


PS: Možno v budúcom článku vysvetlím o čom vlastne je. Pretože je dosť možné, že ste z toho nič nepochopili.

Extrémne krutý... Krutomluv

5. července 2010 v 19:45 | April^^
Prečítala som si pár článkov na Tému týždňa a som zhrozená. Chudák Kruťas sa z toho musí obracať vo svojom blogovom hrobe. Možno by bolo lepšie, keby nebol ako Téma týždňa. Prečo? Pretože... Skoro všetky tie články sú na takých blogoch, proti ktorým Krutomluv bojoval!
Veď si to predstavte... Veľký nadpis Krutomluv na ružovom pozadí a hneď vedľa jeho mena svieti slonia hlava Miley Cyrus...

(nedvíha sa vám z toho žalúdok?)

Rovnako ako google, veľa vám toho o ňom povedať nemôžem. Nepoznala som ho totiž osobne. Oficiálne vám môžem povedať len to, že to bol redaktor blog.cz ktorý mal na starosti ničenie obsahu porušujúceho autorské práva.
Ale neoficiálne?
Čo viem určite je to, že bol veľmi vtipný človek. Príkladom sú aj jeho kuriozity z podpory na krutomluv.blog.cz, kde zosmiešňoval všetky tie žúžové blogísky. (Tie mi fakt chýbajú) Alebo jeho články na lisejuv.blog.cz. O jeho humore svedčí aj jeho odchod, ktorý oznámil 1. apríla. Práve kvôli tomu si všetci mysleli že to je len žart.

Tiež založil Autorský klub, aby združil blogy ktoré nekopírujú. Za tento nápad mu tlieskam. Našla som tak veľa normálnych blogov ktoré prežijú bez ctr c + ctrl v. Okrem toho, tento klub žije doteraz- aj po jeho odchode. Síce s "menšími" hádkami, ale stále existuje. 
(Zatiaľ čo niektoré copyblogy už dávno vymreli. Ha!)

No... a len a len Krutomluv bol ten, ktorý vyvrátil tvrdenie že "bez kopírovania by blogy neexistovali".

Láska bolí

26. června 2010 v 23:32 | April^^
Avatar2 dance in rain
Toto patrí ešte k článku pred týmto. V mojom momentálnom citovom rozpoložení nie som schopná uvažovať normálne. Preto som si dovolila skopírovať z môjho minulého blogu túto báseň... pripadá mi teraz neskutočne blízka. Dúfam že to pochopíte.



Oči, sledujúce ťa deň čo deň,
zmätené, túžiace, zradené.

Hľadajúc tvoju tvár v dave
plný šedých tvárí,

úprimný smútok odrážajúc
zrkadlo duše.

Pery, šepkajúce tvoje meno,
plné, nesmelé, nežné.

Volajúce ťa späť do oblakov
hlasom ľútosti, 

keď zo zeme padnutých 
niet mosta ani cesty.


PS: Vďaka Jožke za pochopenie :)

Keď smrť nie je nič pre vás...

20. června 2010 v 21:56 | April^^
Avatar2 dance in rain
Keď som zbadala na Srdci blogu tému Smrť, myslela som si že sa nezúčastním. Veď čo môžem mať ja spoločné so smrťou? Mám len štrnásť rokov, smrť je ešte ďaleko. No potom som sa zamyslela. Dospela som k záveru že niekto, kto je tam hore, nechce aby som zomrela. A ako som na to prišla? 
Spomenula som si na pár okamihov z môjho (zatiaľ krátkeho) života. Spomínam si na tri okamihy, v ktorých to nevyzeralo ružovo.
Prvý krát som mohla umrieť už ako druháčka. Akurát som išla zo školy. Bola som, tak ako každé iné dieťa, veľmi hravá. Nechcelo sa mi čakať na brata, tak som išla domov sama. Vyšla som na cestu- a samozrejme som sa nepozrela, či ide auto. Zrazu som len počula trúbenie. Videla som, ako sa blíži, ale nevedela som sa pohnúť. A zrazu- neviem ako- sa tam objavil brat a stiahol ma z cesty.
Druhý krát som bola asi v štvrtej triede. Už som chodila do školy do hlavného mesta. Utekala som na autobus, už som nestíhala. Prebiehala som cez dlhú výjazdovú cestu pre autobusy. Zasa som sa nepozrela, či ide auto- keďže autá tadiaľ mali zakázané jazdiť. Ale jedno tadiaľ šlo. Už bolo len pár metrov odo mňa. Počula som škrípanie bŕzd. To auto zastalo ani nie pol metra predo mnou. 
Tretí krát sa to stalo asi v šiestej triede. Pamätám si to celkom jasne a bolo to asi to najčudnejšie. Akurát som vystupovala z električky. Vystúpila som z posledných dvier, takže som ju obišla zozadu. Nevidela som, či ide nejaká električka z druhej strany- ale kašľala som na to. Veď to bola šanca jedna k miliónu, že by akurát vtedy nejaká išla. Rozhodne som sa vybrala na druhú stranu. Zrazu ma len niekto stiahol z koľajníc- niekto, kto tam pred pár sekundami nestál. Teda- aspoň ja som si ho nevšimla. Len som vedela že v električke nebol a že na zastávke nečakal. A asi sekundu po tom ako mnou trhol dozadu predo mnou prešla električka. Zostala som tam stáť. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila čo sa stalo. Otočila som sa, ale ten čo ma zachránil bol už ďaleko. Odišiel.

Možno vám tieto príhody nepripadajú niečím zaujímavé. Ale pre mňa sú zvláštne. Lebo práve pri takýchto obyčajných veciach, ktoré sa stávajú každý deň... už zomrelo pár ľudí. Čo pár- veľa ľudí. Tak prečo nie ja?
 
 

Reklama