Tancovanie v daždi a iné úlety

Like sunlight burning at midnight...

7. dubna 2011 v 19:53 | April^^
Zasa odchádzam. Až mi je to trápne, že nedokážem vydržať na jednom mieste. Ak mám pravdu povedať, svet v ktorom svietilo slnko aj počas dažďa sa mi páčil. Ale tentokrát to už je trvalé. Na tento blog sa už nevrátim.
Ospravedlňujem sa všetkým tým, ktorí môj blog čítali.
Ďakujem zaa všetky komentáre, návštevy, poznámky, hviezdičky... za všetko.
Tak... zbohom? Zatiaľ?
Kto vie.


Alebo sa vytratím tak, ako veľa iných... Lucy z thecolourworld, Sunny z thesunnys, Jojo z ja-jojo, naivety... kam ste sa, ľudia, podeli?

Deň všetkých bláznov...

1. dubna 2011 v 19:37 | April^^
Tak, dnes začal nový mesiac, apríl. Možno ste si to domysleli už len podľa prezývky, ale aj tak vám to poviem: Považujem apríl za svoj mesiac. A to, že začína tým slávnym 1. aprílom, ma núti mať tento mesiac zo všetkých najradšej.
Ráno ma zobudia lúče slnka na mojej tvári. Otvorím okno a ovanie ma úžasný svieži vzduch. Vonku ma privíta modrá obloha... a vôbec! Všetko vyzerá tak krásne- stomy kvitnú, vtáci štebotajú a mňa napĺňa optimizmus.

Preto to tu aj začalo upadať... svet ma volá von za skutočným svetlom a nie za tým z počítačovej obrazovky ;)
Ale napriek tomu ma to sem stále ťahá, takže sa ma len tak ľahko nezbavíte.

Dnešný deň bol úžasný. Nie len že polovica školy došla do školy v pyžamách- aj učiteľky- ale aj naša trieda sa konečne aspoň raz normálne dohodla, že si oblečieme niečo bláznivé... a aj sme si obliekli :D Ja osobne som išla za skautku (košeľu mi požičal Jake). Jose bola za pionierku :D A nechýbal ani klaun, kovboj, hosť z kúpeľov (doniesol si župan a uterák :D), hipisáčka či chalan prezlečený za dievča (nemohla som z toho, keď si do výstrihu začal strkať papier aby to vyzeralo že má prsia :D).
Zistila som, že náš kolektív nakoniec nie je až taký zlý ako som si myslela. Dnes som sa naozaj zabávala- s ľuďmi o ktorých som tak často vravela ako ich neznášam. Keď budem na konci roka odchádzať na strednú školu... budú mi chýbať. A to myslím vážne- žiadny prvoaprílový žart.
A keď už som začala o tej strednej- nechcem nad tým rozmýšľať- zrejme ma nepríjmu tam, kam som chcela ísť. Je mi to ľúto. Keď už tam chodila polovica mojej rodiny, prečo mi nemôžu dať protekciu?! :D

Be my Valentine

15. února 2011 v 22:21 | April
Mám rada Valentín. Aj napriek tomu, že ho v dnešnej dobe považujú niektorí za čisto komerčný sviatok. Pretože korene tohto sviatku siahajú oveľa ďalej, ako by ste si možno mysleli.
14. Februára by sme si totiž mali spomenúť na sv. Valentína, ktorý žil v Ríme. Vtedy tam vládol cisár Claudius II, ktorý bol toho názoru, že slobodní vojaci bojujú odvážnejšie a lepšie ako tí ženatí. Zakázal mladým párom sa sobášiť. Ale Valentín nebral ohľady na nariadenia od cisára a páry sobášil tajne. Cisár ho dal neskôr sťať. Dá sa teda povedať, že zomrel pre lásku.
Podľa mňa by sme si tento deň mali pripomínať.
Okrem toho, veľmi ma potešilo keď som v obchode videla jedného asi osemdesiatročného pána, ktorý kupoval červenú ružu a veľkú bonboniéru pre manželku. Bolo to milé. Vyzeral byť šťastný a široko sa pri tom usmieval. Keď pomyslím na to, aká šťastná musela byť jeho žena...
... rozhodne nechcem prísť o tento sviatok.



Ja som svoj Valentín strávila s bratmi. S Jakom som bola na obede v BurgerKingovi a s Tomom som tancovala na tanečnej :) Musím povedať, že toto bol môj najlepší Valentín. Síce nemám nikoho, koho by som mohla volať (trápnymi) prezývkami typu:"Chrústik" a "Blbetko", ale strávila som ho s tými, ktorých mám najradšej.

Knihy sú out?!

6. února 2011 v 20:26 | April^^
Ten kto niekedy povedal, že knihy sú out, zaslúžil by si povesiť za palce do prievanu. Pretože knihy neboli, nie sú a ani nikdy out nebudú.
A nedávno som sa o tom presvedčila znova, pri hľadaní recenzií. Narazila som na projekt Knihobežník, ktorý ma naozaj zaujal. Niektorí ho možno poznáte, pretože funguje už pol roka.

Aj keď je len cover, s gitarou to vie...


Niekoľko stoviek kníh sú ukryté po celom svete a čakajú kým ich čitatelia (knihobežníci) objavia. Väčšinou sú skryté na verejných a ľahko dostupných miestach. Keď knihobežník knihu objaví, môže si ju vziať domov a prečítať. No nesmie si ju nechať. Musí ju poslať ďalej a to tak, že ju ukryje na ďalšom mieste kde si kniha počká na ďalšieho knihobežníka.

Akonáhle knihobežník knihu ukryje, musí napísať jej približnú polohu na stránku. Ostatní si ju potom nájdu na mape a môžu ísť hľadať :)
Aj napriek tomu že je to slovenský projekt, zapájať sa môžu všetci. Knihy totiž putujú zo Slovenska aj do Česka, Austrálie, Francúzska a do Kórey.

Tomuto projektu som sa fakt potešila. Je fajn vedieť že je v dnešnej dobe ešte vždy záujem o knihy.
Ja už som zaregistrovaná a zajtra by som chcela ísť hľadať.
Tak držte palce nech ju nájdem ;)

Life is nothing but a game, that most of us will lose

1. listopadu 2010 v 23:15 | April^^
*Život nie je nič iné než hra, ktorú väčšina z nás prehrá*

nano-sun :D
Dnes som bola s rodinou na hroboch, tak ako každý rok. A tak ako každý rok, celý čas sa s nami niesla melancholická nálada. Ale u mňa to bolo trochu iné ako u ostatných. Tých ľudí čo tam ležali som ani nepoznala. Zomreli ešte pred tým ako som sa narodila. Ale vidieť mamu a otca ako pozerajú na hroby so slzami v očiach... ako pozerali na hroby svojich rodičov... bolo to hrozné.
Je to niečo, čo by som nikdy nechcela zažiť. Nedokážem si to ani len predstaviť. A aj keď viem, že to raz príde, ešte vždy dúfam že to nebude až tak skoro.
A ako som sa tak prechádzala po cintoríne a pozerala na mihotajúce sa planene sviečok, rozmýšľala som čo je vlastne horšie. Keď je hrob plný sviečok a vencov, alebo keď ostane nepovšimnutý stáť v tme?

Každá sviečka môže znamenať jedného človeka. Človeka ktorý spomína na svojich blízkych a ktorý pri tom trpí. A tých sviečok je tam milión.
Ale keď ostane hrob, na ktorý si nikto nespomenie... je to ešte smutnejšie. Preto ak na taký hrob narazím, zvyčajne tam jednu tú sviečku zapálim. Neviem ako to vníma ten mŕtvy, ale... poznám ten pocit, keď na vás všetci zabudnú.
Práve kvôli takýmto náladám by som nejaký ten Halloween privítala. Je to radostný sviatok, nie taký smutný ako u nás. Je to dôvod na smiech a zábavu! (A na strašenie malých detí) Aspoň raz do roka by bol deň, v ktorom by ste sa prezliekli za koho len chcete. Mohli by ste sa na chvíľu opäť stať dieťaťom.
Viem čo z toho sviatku urobili Američania. Berú to ako príležitosť k zarobeniu peňazí. A no a čo! Nech si robia čo chcú... ja si chcem spraviť Samhain párty :)

Wish I could be a better person

5. října 2010 v 20:16 | April^^
Hrozné, hrozné, hrozné. V poslednej dobe sú tu samé melancholické články- ktoré vlastne vôbec nemuseli byť. Preto som sa rozhodla prestať chodiť na teóriu (Jose bola smutná, chcela počuť ďaľšie drby o zelenookom) a dúfam, že týmto spôsobom mi to prejde rýchlešie. Keď ho nebudem každý týždeň stretávať. Veď keď sme sa... uhm... rozišli... tak sme sa nevideli celý rok. Ani správy sme si nepísali. Takže toto zvládnem. Je to len- možno- navždy. To zvládnem... jasné že hej... (BÚ)

Dnes som dostala takú celkom akčnú náladu. (Aj včera som ju mala- urobila som domáce karamelové pukance) A dnes to skončilo tak, že som sa ostrihala. Doteraz som mala ofinu nabok, teraz ju mám rovno. Strihala som sa sama :D (Bububu!)
Zatiaľ to vyzerá fajn, ale neviem- neviem ako to bude vyzerať keď mi uschnú vlasy. Snáď to bude normálne :D Lebo ak nie, netuším čo spravím. Buď pôjdem ku kaderníčke, alebo budem chodiť v čiapke až kým to nedorastie. :D

Aj vám je tak nanič z tohto počasia? Lebo mne je strašne. Smrkám, bolí ma hrdlo, stále ho má napuchnuté- neviem či mandle, alebo čo- ale inak som predsa úplne zdravá, tak prečo nechodiť do školy? Okrem toho som neuveriteľne unavená. Ráno vstanem a som nevyspatá. Celý deň zaspávam nad učebnicami, nad desiatou (:D), v autobuse... a dôjdem domov, zaspávam nad domácimi a idem spať. A odzačiatku. A potom znova a znova.
Som z toho na nervy.

Jediné, čo ma teraz ešte baví je gitara. Učím sa stále nové a nové piesne. Dnes som začala s piesňou od Taylor Swifft - Love Story. Nikdy som ju nejak veľmi nemusela, ale tá pieseň má niečo do seba. Okrem toho sa v nej spomínajú Rómeo a Júlia :) Aáááh... no čo už, je to pekná pieseň. A nemá tažké akordy. Ale zistila som, že nemôžem spievať kvôli napuchnutému hrdlu. Ono to totiž bolí.

Blah, blah, blah... veď ako obyčajne

9. září 2010 v 20:43 | April^^
Po pár dňoch sa zasa ozývam. Škola ešte ani poriadne nezačala a môj čas sa začal záhadne strácať. Môj život sa vrátil do starých zabehnutých koľají. Každé ráno vstať o šiestej, bežať na autobus, škola, gitara (alebo cvičenia), domov, úlohy, televízor a spať. Niekedy aj ten televízor vynechám. Už teraz nestíham sem písať. Netuším čo budem robiť, keď mi naplno začne škola a gitara.

Jose sa ma každý deň pýtala, že kedy bude nový článok. No, tak Jose, už vieš. Je dnes.
Ale zisťujem, že nechcem písať. Vlastne chcem, ale nemôžem. Prečo? Pretože nemôžem písať stopercentne a úplne úprimne. Nedokážem sa zveriť so svojimi myšlienkami niekomu, koho poznám. A to hlavne vtedy, ak sa tie myšlienky spájajú s tou osobou (Že Jose?). Toto jednoducho nedokážem. Snažím sa písať... ale v strede sa zastavím a smažem to. Rada by som sa teraz vypísala... ale nemôžem. Možno nabudúce, po extra dávke karamelu.

Slávnostne oznamujem, že dnes je 9. septembra :) Čo to znamená okrem toho že som dnes mala rodičovské? Za štyri a pol hodiny (KONEČNE!) zverejnia prvú časť druhej série The Vampire Diaries! Damn, tak sa teším! Konečne budú nové Damonove hlášky! (A už mi chýbal jeho ironický úsmev- muhahaha) :D Priznávam sa, čítala som spojlery a videla som ukážky :) Skoro ma šľahlo o zem, keď Damon povedal Stefanoci: "I kissed Elena". A potom ako sa Stefan zatváril :D (Škodoradosť- najlepšia radosť)
Chystám sa to pozerať až zajtra, zrejme si časť pozriem cez informatiku- teda, ak mi to učiteľka dovolí :P Ha! Alebo že by som si to pozrela už dnes...? Počkám si...? :D
To by sa mi zajtra stávalo dosť na nič. Blah. Tak nič.

Konečne sa mi vrátili hodinky z opravárne! Už si ani nemapätám, koľko krát som sa pozrela na ruku a hodinky nikde! Pokazil sa mi totiž remienok- a náhradné súčiastky nikde nemali. Ale na všemohúcom internete sa nájde všetko, mama mi to vybavila, takže mám konečne hodinky! Aaaah, moje super úžasné Led retro hodinky! Na nich som skoro tak závislá, ako na karameli. (No, to nie... prepáč mi to, karamel)
Takže, zasa sa ma ľudia z celej triedy môžu pýtať na čas... lebo moje hodinky sú späť! :D
Ak by ste chceli vedieť, ako vyzerajú, kliknite *sem*. (Iný obrázok som nenašla)

Nuž, tak na dnes končím. Ale zajtra mám gitaru, tak mi držte palce nech nič neskazím :P

PS: Asi som to zabudla povedať, od minulého článku sa toho dosť zmenilo... BUDEM chodiť na gitaru! :) Jupííí!

Chcelo by to nejaký ten karamel

4. září 2010 v 19:01 | April^^
Bola som v škole len dva dni, ale... už sa teším na prázdniny. Fakt, myslím to úplne smrteľne vážne. A to som sa do školy tešila! (Hovorila som už vám, ako som náchylná k naivite...?)
Jeden z dôvodov je to, že nám totálne dokašľali rozvrh. Vždy to bolo tak, že niektoré dni boli ľahké, niektoré ťažšie. A tak sa mi to páčilo. (Milovala som stredy a neznášala štvrtky) Ale teraz už nie- sú len nudné dni a potom ešte nudnejšie. Nemám sa v týždni na čo tešiť, ale nemám sa ani čoho báť. Je to úplne o ničom. Nuda.
Okrem toho- hlavný dôvod môjho hnevu- pridali nám dve hodiny navyše, k prípravám na monitory. Čo znamená že...? Vám môžem veľmi pekne poďakovať! (Nemyslím tým vás...) Fakt vám ďakujem!(Mám chuť niekoho... vrrr!) Práve kvôli tomuto zrejme NEBUDEM chodiť na gitaru!
Nestíham to. Už minulý rok som to mala dosť na nervy... ale na toto nemám. Zrejme KONČÍM.
A menší dôvod môjho hnevu- zrušili mi môj Literárny krúžok. Bol to jeden z mála krúžkov, kde som sa cítila úžasne. Medzi tými knihomolmi a ostatnými "netvormi" :D Každý piatok som sa na to tešila, ostávala som tam aj hodinu navyše- aj napriek tomu, že ma čakal víkend...
Oni ma snáď chcú zničiť...? (Keby som aspoň vedela kto sú tí "oni"... mohla by som ich nakopať)
Som naštvatá. Zrušili mi úplne všetko, čo som mala rada.
A tak si tu sedím, naštvaná píšem tieto riadky a vôbec si nedávam pozor na pravopisné chyby. (Za čo sa ospravedlňujem) Potrebujem nutne karamel! Veľa karamelu!



Túto pieseň počúvam už pár dní, stále dookola. Nemôžem prestať. Keď ona je taká... optimistická! Mali ste počuť toho chlapíka, keď uvidel dvojitú dúhu! Tešil sa z toho ako malé dieťa... :))
Kiežby som to dokázala aj ja, tešiť sa z úplných maličkostí...
Nuž, stiahla som si ju a nastavila ako vyznáňací tón, aj ako budík. Chcela som trochu z toho optimizmu hneď po ráne :)
Ale keď som to dnes púšťala Jose (boli sme spolu v kine na Let´s dance 3D- čo odporúčam, lebo je tam pekný hlavný herec!), netvárila sa veľmi nadšene. Myslím že skôr pochybovala o mojom zdravom rozume.
Mne to ale nevadí :)

Btw, chcela som sa spýtať, nemáte niekto twitter? Rozmýšľam o tom že ho spojím s mojim blogom...?

Nemusím byť opatrný. Mám zbraň!

24. srpna 2010 v 22:21 | April^^
(Homer Simpson)

Som v hlbokej depresii. No- možno nie v hlbokej. A možno ani nie v depresii. Ale mám strašnú chuť si zabrnkať na gitare, zahrať si pár akordov... normálne ma až svrbia prsty... a ja nemôžem! Obidve gitary sú rozladené a mne sa stratila ladička! Hľadala som ju všade, prehrabávala som sa aj v Jacobovej izbe medzi jeho ponožkami (o-ou, tam sa niečo hýbe!)... ale nič!
A akurát dnes som chytila takú tú náladu, počas ktorej mám chuť učiť sa piesne, písať a nasávať, nasávať, nasávať... informácie :D
Našla som pár super piesní. Chcela som sa naučiť pieseň od Barcelona- Come back when you can a potom som si spomenula na Muse- Supermassive Black Hole (má geniálny hlas)... potom pár piesní od Lily Allen a Oasis... Je toho veľa. A ja nemôžem, lebo mi niekto čmajzolladičku. Toho niekoho mám momentálne chuť zabiť. Tak ako by povedal Jake, mám chuť naňho zvresknúť: "Ty had!"
Elizabeth and Darcy
A keď som si tak sedela a nenávistne pozerala na gitary (Nevydržalo to dlho, veď na gitary sa nedá hnevať), napadlo mi, že si konečne pozriem film Pýcha a predsudok. Ten z roku 2006 kde hrá Keira Knightley. Tak som si ho stiahla a musím povedať že bol úžasný. Nekonečne úžasný.
To ako sa Elizabeth správala, jej ironické poznámky pri ktorých sa vždy nevinne usmievala... ako podpichovala pána Darcyho... normálne mi pripomínala mňa :D
A aj pán Darcy bol skvelý. Tie dialógy čo viedol s Elizabeth a tá historická slušnosť :) Ako sa vždy Darcy postavil keď prišla dáma, alebo ako sa uklonil pri predstavovaní a podobných veciach. V dnešných časoch takí chalani už nebývajú. Aj keď poznám jedného chalana, ktorý mi otváral dvere- alebo mi v nich aspoň dával prednosť :) Vždy som sa na tom smiala, ale páčilo sa mi to.
Jednoducho boli v tých časoch muži úžasní... aaah... nebyť tých kotliet čo nosili. To sú také tie... ako to len nazvať... veci, čo mali pri ušiach. Neviem či je to súčasť vlasov alebo brady :D
Ale vyzerá to divne. Som rada, že teraz to už tak muži nemávajú :D

Blah, blah... milujem to :)

10. srpna 2010 v 14:59 | April^^
Ja tak milujem toho malého chlpáča ! Keď on je taký zlatý pes :) Pre tých čo nevedia, volá sa Remus a je to osem-mesačný československý vlčiak. No, niekedy sa dosť čudujem, že má len toľko- pretože je celkom (no, teda dosť) veľký. Dokonca keď sa preťahujeme lanom, tak ma niekedy utiahne. Ale niekedy ho predsa musím nechať vyhrať, veď potom by ho to už nebavilo :D
Aaaa... ja ho tak zbožňujem! Tie jeho jantárové oči, tie zlaté uši, ten jeho "psí" úsmev, to ako vždy vrtí chvostom a poskakuje keď prejdem okolo neho a ako kňučí, keď odchádzam... to ako do mňa niekedy šťuchá, že ho mám pohladkať :D A ako sa prevaluje na tráve...
On je jednoducho super pes. Okrem toho ma poslúcha také tie základné povely ako "ku mne", "sadni", "ľahni" a dokonca vie podať labku :P
Naozaj šikovný pes. Už rozhrýzol jedno lano a jednu tenisovú loptičku...


A keď som sa tak vyrozprávala o tom, čo milujem... ešte vždy je tu gitara :) Teda, dve gitary. A mám ich len a len pre seba, lebo Jake s Tomom išli na tábor! Ha! (A celý deň mám voľný počítač!)
Konečne som sa naučila hrať (a aj spievať- no... asi hej :D) tú pieseň Cosmic Love od Florence and the Machine. Musím priznať, akordy ťažké nie sú. Je tam len F, C a Am. Ale zahrať to je dosť problematické. Keby ste sa o to pokúsili, tak zistíte prečo :P
Rozmášľam akú pieseň sa naučiť nabudúce... nemáte nejaký návrh? Lebo mňa už nič nenapadá. Zrejme zasa prejdem zoznam piesní z VD... možno Cut od Plumb?

It´s a new life. For me. And I´m feeling good

31. července 2010 v 17:39 | April^^
Spomienky sú dobrá vec.
Hranie volejbalu, potápanie, brodenie sa po pás v liečivom bahne, guľovačka s bahnom a stavanie bahnuliakov, kritizovanie rozprávok pre deti, hranie bedmintonu počas silného vetra, pokukovanie po chalanoch, vankúšová bitka, plávanie, čítanie Endymiona Springa a diskusia s Tomom, neónová zemiaková kaša, prejedanie sa zmrzlinou, krížovky a nadávanie na ťažké odpovede, gitara, hranie BANG!, karty, svetlo-tma-svetlo-tma... a veľa iných úžasných zážitkov. 
A oproti tomu celému stojí jedno slovo: hádky. Ale stojí to za to, kaziť si tým ostatné spomienky? Myslím že nie. 

Všetko sa vracia do starých koľají. Otec je celý deň v práci, mama krúži okolo svojej osi a bratia sú nalepení na obrazovkách. Zasa sme tá (takmer) bezproblémová rodinka.
Hm. A ja? 
Svitá na lepšie časy :) Odteraz sa snažím nie cez celý deň preletieť a hovoriť si: "Kedy už konečne skončí...?", ale snažím sa baviť každú minútu. Využiť každú sekundu.
Využila som aj tie hádky na dovolenke a tie pocity čo som v sebe mala a... neviem ako sa to stalo, ale napísala som pieseň. Aj s akordmi. Pripadá mi to celé celkom vtipné. Jednoducho som si len tak brnkala nezmyslené melódie a zrazu bum! Niečo ma napadlo. Možno, keď to už bude úplne hotové, vám to sem dám ;)

A... som šibnutá (muhahaha!). Včera, keď tak nechutne pršalo, som si ležala v teple na posteli a čítala som si knihu. A zrazu sa zastavím a v hlave blbý nápad. Pôjdem sa korčuľovať! No- išla som. Totálne som zmokla. Hneď ako som vyšla na cestu som sa šmykla. Viac som sa šmýkala ako korčuľovala. A ľudia čo chodili okolo sa na mňa pozerali ako na šialenú. Ľudia, to bol pocit! Len tak sa zdvihnúť a ísť. Ísť bez ohľadu na to, či mi to niekto dovolí, bez ohľadu na počasie a bez ohľadu na to, čo si o mne budú ľudia myslieť. Jednoducho som išla. Úplne slobodná.

Home, sweet home!

27. července 2010 v 20:55 | April^^
No, tak som späť z Chorvátska. Mohla by som tu vyrozprávať x takých blbostí, že tam bolo úžasne a nádherne, že tam bolo krásne počasie a že tam neboli žiadne komáre. Ale akonáhle niečo také napíšem, zmažem to. 
Som neuveriteľne rada, že som konečne doma.
Tam, v Chorvátsku, som si totiž všimla veľa vecí. Jednou z nich- asi tá najhlavnejšia- sú pravidelné hádky. Hádam sa úplne so všetkými. S bratmi aj s rodičmi. S chalanmi by som to ešte prežila- veď to nebolo až také hrozné. Hádame sa viac- menej zo srandy, aj keď niekedy to už bolo vážne. Viac ma trápia hádky s mojou mamou. Je to hrozné. Niekedy som až mala pocit, akoby bola niekto cudzí.
A čo som si ešte všimla? Už viem, prečo sa stále zamykám do mojej izby. Prečo toľko čítam a prečo musím stále brnkať po strunách. Aby som unikla pred ostatnými. Aby som nebola s nimi a nehádala sa s nimi. Pretože na dovolenke som mala s chalanmi spoločnú izbu a... nebol ani jeden jediný deň bez hádky. Najhoršie na tom bolo, že som nemohla pred nimi utiecť. Maximálne na desať minút, keď som sa zamkla na záchode. Inak som bola ako v klietke. 
Tým hádkam ale nechápem. Spôsobujem ich ja? Môžem za ne ja? Moja povaha... alebo tvrdohlavosť? Nikdy som nebola problémová. Nikdy. Vždy som bola poslušné malé dievčatko. Nehádala som sa. Bola som ku každému milá. 
Len mi nehovorte, že toto je puberta. Lebo ak je, chcem sa vrátiť do môjho detstva... Chcem späť svoje farbičky, Káčera Donalda a cukríky!

Wait for the boy...who will make you smile...like no one else

12. července 2010 v 20:39 | April^^
"Počkaj si na chlapca... ktorý ťa rozosmeje... ako nikto iný"

Avatar2 dance in rain
Keď začali prázdniny, myslela som si že budem mať viac času. Ale zistila som, že je to úplne naopak. Času je stále menej a menej a ja absolútne netuším, kde mizne. Sledujem sa ako prežívam deň za dňom a nerobím nič užitočné. Vlastne nerobím NIČ. Tak ako je potom možné, že mám málo času? 
Ráno vstanem, zahryznem si do raňajok a zrazu len zbadám, že sedím pred televízorom, hádžem do seba pukance a už je dávno po polnoci.
Ale čo dokelu robím celý deň?

Môj dnešný deň môžem ohodnotiť ako úplne zbytočný. Začal som odznova čítať Denník princeznej. A nielenže som tým stratila celý deň, ešte som si aj pokazila náladu. V tretej časti sa totiž Mia konečne pobozká s Michaelom... a ja jej závidím. Chápete to? Výsledok mojej inteligencie. Závidím vymyslenej postave. 
Ale keď ja by som tiež chcela takého Michaela. Tichého, múdreho, pekného, zábavného a hrajúceho na gitare... s kučeravými vlasmi...
Achjo. Asi by som mala takéto knihy prestať čítať. Mám potom skreslené a neuveriteľne sentimentálne predstavy. Knihy by mali ostať knihami a príbehy len príbehmi. Nie je to realita. Potrebovala by som prefackať, aby som sa vrátila späť na zem.
Ja... Chcela by som byť zamilovaná. Chcela by som byť šťastná. Chcela by som niekoho, kto by ma mal rád. Niekoho, na koho by som sa mohla spoľahnúť. 
Ale mám len štrnásť. Vlastne som ešte len dieťa. (Aj keď som už teraz vyššia ako moja mama)
Asi by som sa mala na všetko vykašľať.

Shut up and let me go!

3. července 2010 v 22:11 | April^^
Avatar2 dance in rain
Mám chuť niekoho zaškrtiť, alebo niekoho aspoň poriadne zmlátiť. Som nervózna, podráždená a neuveriteľne nevyspatá. Okrem toho mi dnes dopriali poriadnu dávku kofeínu (z ktorého som zo záhadných príčin vždy úplne mimo), takže ma nechcite naštvať.
Tento hrozný deň mi začal už o siedmej- hriech hodný smrti, budiť niekoho o siedmej keď sú prázdniny!
Potom to pokračovalo hádkami s bratmi o to, kto bude upratovať- otravovať ma s kecami že som baba a domáce práce sú pre "ženské" je dosť úbohé, nie? Veď žijeme v 21. storočí!
Cez obed na mňa mama zhodila to, že som nepostrážila pizzu a že takmer zhorela- hm, a kto tam tú pizzu dával? A kto nastavoval čas? Ja som to nebola... jediný podiel na tom bol, že som prečítala návod na použitie. 
Neskôr ma poslali upratovať si v izbe- dovoľte aby som sa zasmiala. Chcú po mne aby som zoradila ceruzky podľa farieb? Alebo názvy piesní a akordy podľa abecedy?
Večer ma zasa stresovali s prípravou "gril party" kde som nikoho nepoznala. Jacob s Remusom ma zachránili. Kopali sme si celý večer loptu. Wa va va vúm.
A keď som si konečne sadla na gauč a pustila film, došla mama a prepla mi ho na stanicu DOMA. A keď dopozerala ten hrozný film plný sentimentálnych výlevov a plaču čo znel ako krochkanie... prišiel brat a snažil sa nájsť skóre futbalu.
To bol môj deň. Ak sa ma teraz niekto chytí tak sa otočím a rovno mu vrazím.

PS: A keď k tomu ešte pripočítam tie otravné komáre... to pišťanie čo vydávajú a tie ich odporné sosáky čo mi kradnú krv.... vrrrr!

Hey, it´s my candy floss!

29. června 2010 v 20:01 | April^^
Avatar2 dance in rain
Nemôžem tomu uveriť. Môj mozog tú informáciu odmieta vstrebať. Nemôžem jednoducho uveriť tomu neskutočnému... šťastiu! :D
Prázdniny! Prázdniny! PRÁZDNINY! Mám chuť to vykričať do celého sveta! Konečne mám voľno! Koniec školy, domácich úloh, písomiek, učenia a... aaaah... koniec vstávania o šiestej ráno! 
Nič mi už moju dobrú náladu neprekazí. Slnko svieti, zmrzliny máme plný mrazák, korčule sú prichystané, v chladničke je pár litrov vychladenej kofoly a okrem toho, dnes si môžem celý deň robiť srandu z mojich bratov ktorí ešte idú zajtra do školy :D Jednoducho lahoda...
Ani žiadny chalan mi už nerobí starosti. Teda- ako tak. Zatiaľ je to v pohode a  zrejme už ho nikdy neuvidím... pomaly sa s tým zmierujem a nastal čas vyhľadať si ďalšiu obeť :D
(Keby vám to nedošlo- bolo to myslené ako žart.)
Akože sorry Matt, ale ani tvoje kučeravé vlasy či gitara nedokážu premôcť cukrovú vatu s karamelom :)  V nedeľu som bola na kolotočoch s mojim malým bratom a koho tam nestretnem? Lukyho.
Pre informáciu, je to môj jeden veľmi dobrý kamarát. Kedysi som s ním akože "chodila", ale pravdu povediac, ani za ruku som sa s ním nedržala.
Hm! Netuším ako to dokázal, ale celý deň som sa smiala a pomohol mi sa odreagovať. Hlavne na autodrome. Teraz zo mňa srší optimizmus :D (Čím hnevám všetkých ľudí naokolo)
Dnes som mala takú dobrú náladu, že som riskla skočiť do knižnice. Nebola som tam už od decembra a mala som požičané knihy, ktoré sú momentálne dosť žiadané :) Našla som pár fajn kúskov- ale nikde nedokážem zohnať Upírske denníky. Prvé tri časti som si v pohode stiahla- ale štvrtá nieje nikde! Nemáte náhodou link? :3

I am back...

26. června 2010 v 13:17 | April^^
Avatar2 dance in rain
Včera som sa vrátila zo školského výletu. Mala by som byť šťastná, oddýchnutá a spokojná. Ale ja som... sklamaná. Išla som tam s myšlienkou: Tak na tomto výlete si to s kamarátkami užijem! Žiadne rozptyľovanie chalanmi, alebo niečim iným!
A čo sa stalo? Presný opak toho, čo som si zaumienila. Ale nemajú byť zamilovaní ľudia šťastní?
Možno to bude tým, že nie som skutočne zamilovaná. On sa mi len páči. Páči sa mi ako vyzerá, čo robí a ako sa správa. Ale ani raz som sa s ním nerozprávala.
Zdá sa mi to, že to je ako s Damonom. Niečo ako platonická láska. Jednoducho viem, že z toho nič nebude. Ale napriek tomu snívam. 
Každý deň sme sa vyhľadávali pohľadom. Pozeral sa na mňa a ja... ja blbá som čakala, že za mnou na našej školskej diskotéke dôjde. Vôbec neprišiel. Čakala som na druhú diskotéku- mali sme tam totiž dve. Tancoval takmer s každou okrem mňa. A každej s ktorou tancoval som závidela.
Musela som si celý večer hovoriť, že sa mi len páči. Že z toho nič nebude. Že sa mi len páčia jeho kučeravé vlasy- áno, na tie mám slabosť. Jeho úsmev a oči. Jeho hru na gitaru- aj pri takých chalanoch som úplne mäkká. 
Aj tak v utorok odíde a už ho nikdy viac neuvidím. Je deviatak. Jednoducho odíde a ja ostanem tu. 
Viem že Sveťa číta tieto riadky. Je mi to trochu trápne... že som jej na výlete povedala, že sa mi nikto nepáči. O tom som sa snažila presvedčiť samú seba. Ale vedela som, že tu sa raz budem musieť priznať. Niekto sa mi páči.
Ale dúfam že to čoskoro prejde. Ja toto nechcem. Zíde z očí, zíde z mysle. Chcem ho vymazať z mojich myšlienok. 
Aj tak ho po utorku už v živote neuvidím.

Anyone who says sunshine brings happiness has never danced in the rain...

20. června 2010 v 11:19 | April^^
Avatar2 dance in rain
Dnes ráno som vstala a mala som taký čudný pocit. Mala som chuť vyskočiť z postele. To je u mňa veľmi nezvyčajné. Zvyčajne sa cez víkendy rozvaľujem v posteli dovtedy, kým niekto nedôjde do mojej izby a nezačne mi hučať do ucha. Alebo mi brať moju obľúbenú podušku :)
No dnes to bolo ako keby som sa vznášala. Bol to pocit šťastia? Bola to nádej? Alebo vzrušenie?
Zobudila som sa a to prvé čo ma napadlo (napadlo ma to zozadu a tresklo ma to do hlavy) bol môj nový blog. Môj nový začiatok... milujem ten pocit. Kiežby sa to dalo spraviť aj v normálnom živote. Jednoducho zastať- a začať odznova.
Niekedy (čo niekedy- často!) mám chuť sa zbaliť a odísť niekam, kde ma nepoznajú. Kde ma možno príjmu takú aká som. Ďaleko od ľudí, ktorí ma poznajú... a pri tom nepoznajú.
Síce sa to v normálnom živote spraviť nedá. Ale v tomto, v mojom vysnívanom svete, sa to spraviť dá. Teraz som to spravila.
Nevravím že ma na minulom blogu neprijali. Práve že áno. Našla som si veľa net. priateľov :)
Ale potrebovala som zmenu. Ako vo virtuálnom, tak aj v reálnom živote. Preto som uzavrela ďalšiu kapitolu a prichádza tá nová. Tá kapitola, v ktorej aj počas dažďa svietia slnečné lúče...

Vitajte :)


Som späť. 
Som to stále ja.
Som stále verná aprílu.

... a odteraz sa budem volať April^^  :)
 
 

Reklama
Reklama